„Predaj to a ži“, tak sa nazýva brand a e-shop sympatickej manželskej dvojice Lucky a Aleša. Presne 2. 2. 2020 o 2 hodine popoludní a po trištvrte roku príprav sa za nimi zabuchli dvere a odvtedy cestujú po svete. Spoločne vyhrali nad Luckinými zdravotnými problémami a plnia si svoj životný sen.
Lucka a Aleš svoj veľký sen odletieť s jednosmernou letenkou vo vrecku dlho odkladali a ďalej žili v každodennom strese a zhone. Keď sa ale u Lucky objavili vážne zdravotné problémy, povedali si stop. Prehodnotili svoje priority, predali svoj majetok a už skoro rok a pol cestujú po svete s batohom na chrbte. Ich dobrodružstvo si našlo veľa priaznivcov vďaka ich fotkám na Instagrame a viedlo tiež k založeniu e-shopu Sellitandlive.
Keď som sa s nimi do Dominikánskej republiky spojila cez videohovor, bolo v Česku už 16 hodín popoludní, zatiaľ čo Lucka a Aleš boli možno o 10 hodine ráno miestneho času práve po raňajkách. Z oboch sršalo veľmi pozitívnej energie a nadšenie do života. A o čom sme sa rozprávali? Napríklad o tom, ako to všetko začalo, aká prekvapenie zažili na cestách a aké to je, spať každých pár dní inde.
Lucka, necnie sa vám občas po vašom kozmetickom salóne?
Síce ma to bavilo, ale úprimne, nijako zvlášť na to nespomínam. Je to pre mňa uzavretá kapitola a môj život je teraz úplne iný.
Aleš, čo ste pred cestovaním robili vy?
Pracoval som hlavne v manažmente vo veľkých firmách. 10 rokov som bol v T-Mobile, potom v Lidli a posledná práca bola v CrossCafe, kde som mal na starosť východočeský región.
Lucka, dočítala som sa, že vaše zdravotné problémy (Crohnova choroba, cysta, panické ataky, depresie) prišli naraz. Ako si to vysvetľujete?
Asi sa to prejavovalo už dlhšiu dobu, ale kvôli práci a kvôli tomu, že človek tak nejako ignoruje signály svojho tela, som si to v bežnom živote nevšimla. Prichádzalo to v náznakoch, až to zrazu vygradovalo.
Aleš, ako ste sa cítil, keď ste videl, čo sa s Luckou deje?
Nebola to žiadna sranda. Napadli ma rôzne myšlienky a premýšľal som nad tým, ako reagovať, ako sa správať a prečo to tak vôbec je. Bolo to veľmi náročné a zdalo sa nám dôležité urobiť nejakú zmenu.
Lucka, ako zdravotné problémy ovplyvnili váš vtedajší každodenný život?
Razantne – v práci, vo vzťahu, v bežnom fungovaní. Ohľadom fyzických ťažkostí som osem mesiacov nemala žiadnu diagnózu, doktori stále opakovali to isté a zisťovalo sa, čo mi vlastne je. Medzitým sa objavovala psychická neistota vo forme depresie, úzkosti, panických atakov. Niektoré dni som nebola schopná fungovať a len som ležala a dýchala.
Nakoniec ste sa rozhodli úplne zmeniť prostredie. Bola pre vás choroba v tomto rozhodnutí zásadná?
Už nejaký čas sme rozmýšľali nad vycestovaním na dlhšiu dobu alebo na neurčito. Ale stále bola práca, odkladali sme to, riešili niečo iné a žili v strese. Toto bola vlastne taká posledná facka pre nás oboch, prežívali sme to spolu. Mali sme nejaké sny a chceli sme si ich konečne splniť a nie ich stále odkladať.
Vaši blízki vám to zo začiatku zrejme úplne neverili …
Ako kto. Veľa ľudí, ako napríklad rodina, stále dúfala, že sa to nestane. My sme o tom hovorili už roky, nebolo to nič tajné a trochu sme cestovali aj predtým. Ale vždy sme sa vrátili. (smiech) Takže veľa ľudí neverilo, že by sme odišli na dlhšie. Než sme naozaj prišli k našim s tým, že sme predali byt a potrebujeme chvíľku niekde bývať.
Prečo ste sa rozhodli všetko predať a nenechať si žiadne zadné vrátka?
Premýšľali sme, či si niečo nechať, napríklad náš byt miesto predaja len prenajať. Ale na druhú stranu sme potrebovali nejaké financie do začiatku. Chceli sme do toho ísť so všetkým. Potrebovali sme si obaja oddýchnuť, nechceli sme hneď zase začať pracovať, trápiť sa a stresovať. Chceli sme si aspoň na chvíľu zabezpečiť finančnú nezávislosť. Hrozne sa nám uľavilo. Je to, ako by ste začínali odznova.
Zbavili ste sa plno vecí, nechýbalo vám niečo spätne?
Ani nie práve. Kúpili sme byt, 7 rokov sme ho rekonštruovali, ale keď sme nakoniec odovzdali kľúče, tak nám to tak ani neprišlo. Žiadne veľké emócie sme okolo toho necítili a nič zásadné nám nechýba. Mali sme výhodu, že nám rodičia poskytli na dobu, než sme odišli, útočisko, takže sme mali vlastne aj nejaké zázemie.
Ako sa vám žije teraz, s batohom na chrbte?
Síce príležitostne ťažko, ale všeobecne ľahšie. Je to úplne iný život, je o poznávaní iných kultúr a svetov. Ani nemáme čas premýšľať nad tým, čo bolo. Každé tri dni spíme inde. Nie je nám už dvadsať, takže to občas bolí, ale zážitky to vykompenzujú. (smiech)
Ako ste prežívali tú zmenu, keď ste skutočne odišli – aké boli začiatky?
Lucka: Prileteli sme do Bangkoku a ubytovali sa v takom veľmi lacnom a rušnom veľkom hoteli v centre mesta. V noci nás prebudil hluk na chodbe, pretože sa niekto dobíjal do vedľajšej izby. Nikdy nezabudnem, ako naňho Aleš vyletel, že ak neprestane, tak bude zle. (smiech)
Aleš: Všeobecne to bolo celkom vytriezvenie, ale zas to, čo nasledovalo, bola paráda. Nie je to dovolenka, ako si veľa ľudí myslí, že si vlastne len rozhadzujeme peniaze. Presuny sú náročné, každú chvíľu sme na inom mieste. Obetovali sme svoje pohodlie a financie musíme šetriť.
Lucka, ako to vyzerá s vaším zdravotným stavom teraz?
Čo sa týka fyzických ťažkostí, tak tie sú preč. Psychika je na tom tiež oveľa lepšie. Občas sa úzkosti a neistoty síce trochu vrátia, ale je to niečo, čo má asi niekedy každý z nás. Oproti tomu, čo bolo predtým, je to už nič. Myslím si, že sme v tomto spolu s Alešom urobili obrovský kus práce a cítim sa veľmi dobre.
Zoznam navštívených krajín by u vás bol asi veľmi dlhý. Ale máte už na konte všetky kontinenty?
Antarktídu a Austráliu ešte nie. Nemáme radi zimu, tak nejazdíme do krajín, kde je chlad. (smiech) Do Austrálie sme sa chceli pozrieť z Ázie, ale koronavírusová situácia nám nakoniec zavrela dvere, takže nás cesta zaviedla inam. Niekedy sa plán holt zmení a napríklad sme nečakane leteli z Portugalska do Tanzánie a boli sme tam cez dva mesiace. (smiech)
Objavili ste niekde raj na zemi?
Niekoľko! Vlastne každá krajina má čosi do seba. Veľmi sa nám páčilo na Filipínach a v poslednej dobe nás veľmi zaujalo Mexiko. Neskutočne nás prekvapilo, je tu veľa príjemná energia ľudí, príroda, prostredie … Neuveriteľne krásna príroda je aj v Laose. Celá stredná Amerika ponúka veľa možností, je tam skvelé jedlo aj ľudia a skoro stále slniečko.
K raju patrí peklo, narazili ste niekde aj na to?
Nie je to o krajinách celkovo, skôr niektoré miesta majú takú blbú energiu, nie sú tam príjemní ľudia a tak. Moc sme nerozdýchali mentalitu ľudí v Tanzánii, kde sa vás často pokúšajú okradnúť. Ale v horách to tam zase bolo fajn. Dar es Salaam bol fakt skôr to peklo. (smiech) Všeobecne nemáme veľmi radi veľké mestá, zvlášť tie rušné, špinavé a hlučné.
Kde ste zatiaľ ostali najdlhšie?
V Kambodži. Tam sme boli cez 4 mesiace. To bolo práve v tej dobe, kedy sa všetky krajiny zavreli. Ale aj tak sa dalo lokálne cestovať, takže sme Kambodžu spoznali dosť podrobne. Stretli sme tiež Čechov a Slovákov, ktorí tam žijú, bolo to veľmi fajn. Ľudia sú tam celkovo super. Ak si myslíte, že je niečo nemožné, tak choďte do Kambodže, tam je možné všetko. (smiech) Funguje tam niečo, čomu hovoríme ázijský punk a pravidlá tam neexistujú. (smiech)
Ako si zháňate ubytovanie? Premyslíte to dopredu alebo až na mieste?
Skôr sme to riešili viac dopredu, napríklad v rámci týždňa. Ale dnes je to skôr zo dňa na deň. Niekedy je niečo už vypredané, ale vždy zoženieme alternatívu. Zatiaľ sa nám nestalo, že by sme nenašli vôbec nič. Keď niekde chceme byť dlhšie, tak už to premýšľame viac, aby tam bola napríklad kuchyňa a hlavne dobrý internet.
Prekvapilo vás niečo na cestách?
Lucka: Ako sa človek stretáva s inou mentalitou každú chvíľu je to nejaká malá vec. V Kambodži nám napríklad ľudia tvrdili, že starostlivosť v zdravotníctve je hrozná, ale musela som tam na operáciu a spomínam na to skoro ako na dovolenku. Starali sa, mohol tam so mnou byť aj Aleš a veľmi milo ma to prekvapilo.
Aleš: Koľkokrát človek pozerá s otvorenou pusou, pre miestnych je niečo normálne, ale pre nás nepredstaviteľné. V každej krajine je to trochu iné. Vždy, keď si hovoríme, že už nás nič nemôže prekvapiť, tak bum a stane sa to znova. Napríklad teraz v Dominikánskej republike všetci trúbia, ale má to svoj systém a vlastne tak spolu komunikujú. Keď to pochopíte, tak už vám to ani nepríde nepríjemné. (smiech) Je to o uhle pohľadu.
Čo je pre vás fyzicky najnáročnejšie?
Občas rýchlejšie presuny alebo situácie, kedy sa chystáme do inej krajiny a je to hektické. Niekedy sa človek nevyspí a svoju úlohu hrajú aj zmeny času pri preletoch. Niekedy zmena prostredia, než sa zorientujeme.
Čo je na vašom súčasnom živote pre vás najťažšie?
Aleš: Rozbehli sme e-shop a bolo nutné to vyladiť časovo. Už predtým nám veľa času zaberal Instagram a robiť obsah aj na e-shop začalo byť dosť náročné. Ale pomohlo nám si urobiť dobrý plán.
Lucka: Cestovanie je náročnejšie aj kvôli covidu, hlavne ohľadom zisťovania si rôznych aktuálnych informácií, ktoré nakoniec ani nemusia byť pravdivé. Človek si musí vyhľadať viac vecí, posledný rok to nie je len o kúpe letenky. Dosť riešime aj financie, takže sa musíme prispôsobovať aktuálnej situácii a možnostiam.
Čo vám naopak prináša najväčšiu radosť?
Aleš: Cestovanie. (smiech) Zážitky a poznanie nových krajín a nových kultúr. Všade je niečo zaujímavé. Aj zlé zážitky, ako že nejde posledný autobus a ten deň už sa preto nikam nedostaneme. Sú to skúsenosti, ktoré človeka posilnia. Nakoniec je to skôr pozitívne, aj keď sa to v tej chvíli nezdá.
Lucka: Človek si vytvára nejakú predstavu o konkrétnej krajine podľa toho, čo ľudia hovoria, čo sa dočíta, ale nakoniec je to často úplne inak. Radosť je odovzdávať praktické a reálne informácie ľuďom ďalej, rovnako ako skúsenosti. Baví nás búrať hranice a ukazovať, že nie je potrebné mať strach.
Napísať komentár