„Čím viac toho spoznávate, tým menej sa bojíte. Svet nikdy nie je tak nebezpečný, ako vyzerá v televízii. V trabanťom seriáli samozrejme vidíte aj akčné scény. V tom skomprimovanom formáte to ale vyzerá, že sa niečo hrozne divokého deje každú chvíľu. Samotná cesta je v skutočnosti ďaleko pomalšia,“ hovorí Dan Přibáň.
Dan Přibáň so svojím žltým cirkusom obišiel celý svet. Zatiaľ čo v 1. diely rozhovoru sme sa bavili o tom, čo ho z jeho výprav najviac dojalo alebo prečo sa teraz s trabantmi rozhodol rozlúčiť, tentoraz došlo na prípravu merchandise, spoluprácu s Wohnoutmi aj podivnú cestu čínskou provinciou Sin-ťiang.
V rámci cestovania ste spoznal veľa kultúr. Kde by ste chcel žiť, keby ste si mohol vybrať akúkoľvek zem?
To sa dá hrozne ťažko povedať. Na cestách si človek uvedomí, že sa dá žiť kdekoľvek. A to je podľa mňa to najdôležitejšie. Sám na sebe vidím, ako sa tá hranica posúva. Dnes viem, že každý, kto chce, sa môže zobrať a bývať od budúceho týždňa kľudne v Teheráne alebo v Jakarte. Skrátka tam, kde mu to v danú chvíľu vyhovuje. A potom už nemá potrebu riešiť – tu sa mi páči viac, tu menej. Ale možnosť a ochota byť kdekoľvek je ďaleko dôležitejšie. Cestovanie je dobré, ak je človek ochotný sa pozerať. Keď pôjde s klapkami na očiach, ničomu to nepomôže.
Cestovali ste už predtým pred trabantmi, jazdili ste pick-upom po Európe.
Naši mali firmu, ktorá dovážala veci z Indie a nejaký dlžník im zaplatil Favoritom pick-upom škodovkou, ktorá bola v hroznom stave. S mojou babou sme na ňu ušili striešku, v ktorej sa dalo spať, a zjazdili celú Európu. Keď sa potom so mnou rozišla, bolo mi z toho hrozne zle a vymyslel som drsnú výpravu. Naplánoval som, že prídeme do Istanbulu, tam sa snáď dostaneme aj cez nebezpečný Bospor, vyfotíme sa v šialenej Ázii a pôjdeme domov. Vtedy som to vnímal ako hroznú vzdialenosť a divočinu.
Dnes už pre vás asi žiadne hranice neexistujú?
Presne tak. Teraz musíte riešiť len logistiku a financie. Zvážiť, ako veľmi je to byrokraticky zložité, či to je nebezpečné … Aj keď úroveň bezpečnosti tiež vníma každý inak. Včera som mal prednášku v Trutnove a jedna pani mi tam položila klasickú otázku: Kde ste sa báli najviac. A rovno dodala, že si myslia, že na mostoch v Amazónii. Niekomu sa môže zdať, že keď ideme po zhnitom moste uprostred amazonského pralesa, ide nám o život. Ale ja vždy hovorím, že o život nám nešlo nikdy. Čím viac toho spoznávate, tým menej sa bojíte. Svet nikdy nie je tak nebezpečný, ako vyzerá v televízii. V trabanťom seriáli samozrejme vidíte aj akčné scény. V tom skomprimovanom formáte to ale vyzerá, že sa niečo hrozne divokého deje každú chvíľu. Samotná cesta je v skutočnosti ďaleko pomalšia. Takže aj my nejakým spôsobom ľudia mystifikujeme, ale inak sa to robiť nedá. Keď ste na ceste pol roka a seriál má sedem hodín.
foto: Jakub Nahodil, Zdeněk Krátký
Je pravda, že nejazdíte bez hudby?
Teraz už jazdíme. Skôr sme si ju púšťali veľa, ale pri nakrúcaní to bol trochu problém. Tiež sa všetci handrkovali, čo sa pustí. Zdendo kameraman navyše nemá rád, keď hudba hrá nahlas a ja zase áno. Prinášalo to zbytočné dohady. Takže si teraz ďaleko viac púšťame audio knihy. Majú tú výhodu, že u nich človek tak nezaspáva. Aj keď naposledy nám Vojta púšťal príručku o výchove detí, pretože čakali bábätko, a vždy po chvíli zaspal.
Čo zaujímavého ste počul za poslednú dobu?
Hrozne peknú čínsku sci-fi trilógii Spomienka na zem, Problém troch telies a Temný les od Liou Cch‘-sina. Je to fenomenálny epos, ktorý sa svojou epickosťou snáď vyrovná Pánovi prsteňov. Som zvedavý, či to niekto sfilmuje a nezmrví to.
Keď už sme pri tej Číne – platí, že cesta Ujgurskou autonómnou oblasťou Sin-ťiang pre vás bola asi psychicky najťažšia?
Skôr najsmutnejšia. Ono to nebolo ani tak desivé, ako skôr kafkovsky komické. Vždy o tom priestore hovorím, že je vtipný, kým môžete von. Vy ste v pohode, pretože vám nič moc nehrozí, len je to divné. Všetko je strašne divné. Robíte veci, ktoré nedávajú zmysel a uvedomujete si, že ľudia, ktorí ich po vás chcú, to vedia tiež. Ale aj tak ich musíte robiť. Je to proste taký zvláštny pocit, hrozne smutná komédia. Najlepšie to nevedomky vystihoval náš sprievodca – nikdy nám nepovedal: Toto nerobte, to sa nesmie. Vždy hovoril: Toto nerobte, vy síce pôjdete preč, ale ja tu budem musieť zostať. Veľmi stresujúci bol aj permanentný dohľad. Nikdy ste nevedeli, kto vás kde sleduje. Ten systém majú nastavený tak, že keď vyhodnotí, že sa nejaký Ujgur nespráva dosť čínsky, daj ho do nápravnovýchovného tábora. Bez súdu. To je dosť šialené.
V súvislosti s tým, čo ste tam videl – vnímal ste skoršie udalosti v Česku inou optikou?
To nie. Skôr tam človeku ešte viac dôjde, aké je to strašné. To, že mu zadrôtované hranice prídu strašné, už síce vie. Ale keď to vidíte takto bežať … V roku 89 mi bolo trinásť, už som vnímal podmienky normalizácie a absurdity, ktoré sa diali. Smutné je, koľko ľudí u nás by v tom systéme pokojne žilo. Mám pocit, že nepríjemne veľká časť českej populácie o žiadnu slobodu v skutočnosti nestojí. Čína je blahobytná normalizácia. Keby tu bola normalizácia ako vtedy, k tomu by bol toaletný papier, farebná televízia a pekné autá, tak si myslím, že by v tom bola značná časť ľudí spokojná.
Poďme k vášmu merchandise, ktorý predávate v trabanťom e-shope. Ako vzniká?
Vymýšľame ho postupne. Väčšinou mám nejaký nápad a oslovím niekoho, kto ho dokáže spracovať. Občas to samozrejme funguje aj obrátene a s nápadom príde niekto iný. To je tiež super. Už dávno som sa presvedčil o tom, že je najlepšie obklopovať sa ľuďmi, ktorí vedia robiť veci lepšie ako ja. O tom je celé riadenie projektu.
Takto začala aj vaša spolupráca so skupinou Wohnout?
Presne tak. To bola tiež pekná náhoda. Keď sme dochádzali Južnú Ameriku, išli sme po takej strašne dlhej asi 4 000 km rovnej ceste, dosť sa nudili a napadlo nás, že by bolo pekné mať svoju pesničku a hovorili si – ktorá kapela by nám ju asi mohla nahrať? Napadli nás Wohnouti. Vtedy sme ešte nemali mobilné dáta, ako je to dnes bežné, tak sme zastavili na pumpe s wifi a ja som napísal ich manažérke Gábine e-mail, že máme taký nápad … Na druhý deň prišla odpoveď, že sa to kapele páči. A takých vecí sa deje veľa.
Mimochodom Wohnouti majú rovnako ako vy svoj e-shop na Shoptete.
Oni to majú podľa mňa podobné ako my. Už ich neživí predaj muziky, ale merchandise a koncerty.
To máte pravdu, narazili sme na to aj v našom rozhovore s Matějom Homolom. Vám v tomto smere dosť dobre funguje aj crowdfunding, vďaka ktorému ste teraz vydali stolovú hru Trabantom naprieč kontinentmi. Podarilo sa vám vybrať cez 5 miliónov korún z pôvodne požadovaných 300 tisíc.
Je to tak. Nastavil som cieľovú sumu 300 tisíc, pretože som sa bál, že sa to nevyberie. A potom by sa hra nerobila vôbec. Toto boli tie najmenšie výrobné náklady, na ktoré sa dalo dostať. V reáli som potreboval vyše pol milióna, aby som mal aj na honoráre pre maliarov, détépáka, chlapcov, čo pomáhali s hernou mechanikou … To je hŕba peňazí, ktorú je potrebné zaplatiť. A ja som proste nevedel, či to vyjde.
Nakoniec ste pôvodný plán prekročili o 1705%.
To áno, ale o ničom to nevypovedá. Ja som jednoducho neveril, že by sa nám podarilo priblížiť prvým kampaniam, kedy sme vyberali peniaze na dve trabantie výpravy. Každý mi teraz hovorí, že to predsa bolo jasné a že to čakal. Fakt by ma zaujímalo, čo by hovorili, keby to tak nedopadlo. Podľa mňa je určitá nenafúkanosť a rešpekt k tomu, že to možno nemusí fungovať, ďaleko lepší prístup. My sme pri každej kampani zvolili opatrný prístup a zastávali taký realistický optimizmus, že veríme, že to pôjde, ale …
Čí to bol nápad vydať stolovú hru?
Môj, ale strašne starý. Mám doma ešte poznámky k hre, ktorú sme vymýšľali už po Južnej Amerike. To je presne tá vec, ktorú si človek dlho prevaľuje v hlave, ale stále na ňu nie je ten správny čas. Ten prišiel až teraz, po poslednej ceste.
Poďme ešte späť k vašim výpravám. Párkrát ste v rozhovoroch uviedli, že cestovaním človek nachádza sám seba.
Že to takto funguje som vypozoroval postupne. A tiež ide o to, či to ten človek vôbec vidieť chce. Každopádne film to ešte posúva na ďalšiu úroveň. Keď sa potom vidíte, je to slušná spätná väzba a veľa toho odhalí. Trebárs ja o sebe viem, že som veľký nervák. A cesty mi ukázali, že čím väčší prúser je, tým menej sa rozčuľujem. Naopak keď ide o blbosť, zlostia sa občas poriadne.
Tá spätná väzba niekedy môže byť bolestivá.
Je bolestivá len pre niekoho, kto si o sebe myslí, že je strašne boží. Ale keď do toho nejdete s tým, že ste boží, tak to prijmete. Hlavne už o sebe väčšinu tých vecí viete. Ja som si napríklad úplne experimentálne overil to, čo už je dávno vedecky doložené – že so stúpajúcou únavou a klesajúcou hladinou cukru každý začína byť nervózny. Skôr to človek bral ako fakt – tak som naštvaný. A mám právo byť naštvaný. Lenže potom si uvedomíte, že dôvodom je únava, že ste dlho nič nejedli, že je hrozné teplo a tak ďalej. Keď vám toto dôjde, tak sa síce neodnahneváte, ale poznáte dôvod a môžete s tým potom lepšie pracovať. Ale čím dlhšie na tej ceste ste a čím viac ste zničení, tým horšie to ide. To je strašne pekne vidieť aj v našich seriáloch. Keď sa nám na začiatku zadrie motor, všetci to riešia s entuziazmom. Ale potom sa to stane druhýkrát, tretíkrát … A v tú chvíľu už sú všetci naštvaní a otrávení.
Podarilo sa vám na sebe niektoré veci aj vďaka spätnej väzbe zmeniť?
Určite. Človek si potom uvedomí, že sa rozčuľuje kvôli blbostiam a môže to vedome tlmiť. Posúva sa aj to, čo považujete za problém. Ale s tým potom mám zasa často problém tu doma. Keď sa vrátim a niektoré veci mám na saláme, niektorí ľudia to nedokážu pochopiť.
Napadá vás konkrétny príklad?
Trebárs ako teraz všade po meste stretávate tie limetky, kolobežky. Keď som videl reakcie ľudí, mal som pocit, že Prahou jazdia vraždiace kolobežky s plameňometmi. Nástroje skazy, smrti. Ale mňa to necháva v pokoji. Jasne, občas niekde prekážajú, čo nie je ideálne. Mali by sa inštalovať ku krajom. Ale že by som to musel tak moc riešiť? Keď prejdete Teherán, Káhiru a Nairobi, tak si len poviete – no jo, kolobežka …
foto: Vojtōch Duchoslav, Marek Duranský, Radoslaw Jona, Zdeněk Krátký
Napísať komentár