Keď sa v lete 2007 vydal trabantom na dobrodružnú výpravu Hodvábnou cestou, vedelo o tom len pár nadšencov. Dnes pozná žltý cirkus Dana Přibáňa celá republika. Počas 11 rokov obišiel celý svet a natočil o tom 5 dokumentov. Aj keď sú populárne, nikdy ho neživili. O to sa starajú prednášky a milým bonusom je e-shop.
S Danom Přibáňom sme sa pobavili o jeho výpravách, o tom, čo ho na nich najviac dojalo, aj prečo sa s trabantmi rozhodol po toľkých rokoch rozlúčiť. A reč bola aj o jeho e-shope Transtrabant, ktorý zaparkoval u nás na Shoptete. Kto sa o neho stará a ako posielajú balíky?
So svojimi trabantími výpravami ste prešli veľkú časť sveta. Čo vás na cestách najviac dojalo?
Zažili sme veľa pekných momentov, kedy nám niekto nezištne pomohol. Ale najviac ma dojalo, ako nás ľudia vítali pri návrate domov. Od ukrajinskej hranice po Prahu s nami 1 000 kilometrov išla kolóna áut, ľudia stáli okolo ciest s vlajkami a transparentmi a mávali. Bolo to pre mňa neuveriteľné aj v tom, že to zbúralo niekoľko dogiem o Čechoch. Podľa mnohých výskumov sme národ, ktorý sa nechce veľmi radovať. Vážne na tom niečo je a je to podľa mňa škoda. Sme šikovní, schopní, máme veľa inovatívnych projektov a to, čo sme za komunistov stratili napríklad v priemysle, teraz dobiehame v IT. Zase sme sa chytili. Ale rovnako na to nevieme byť hrdí. Sme opakom Američanov, ktorí sú hrdí na každú hlúposť. Trebárs Santa Monica Pier v LA – to je obyčajné mólo s ruským kolesom a horskou dráhou. Taká malá Matějská v Prahe a oni z toho urobia globálny fenomén a sú na to pyšní. My keď máme niečo, čo je naozaj božie, tak to nevieme oceniť. Nie je to tu zvykom. A súčasne nie je zvykom dávať najavo pozitívne emócie. Ja som hrozne rád, že toto ten náš Trabant projekt dokázal.
Asi ste nečakali, že vás bude vítať toľko ľudí.
To nie. My sme sa príjazd pokúsili vyriešiť čo najlepšie, ako to šlo. Mali sme online sledovanie na Google Mapách, lenže sa tam potom nabral tridsať, štyridsaťminútový prestoj. Takže na nás ľudia pozdĺž ciest trebárs aj hodinu čakali. A bolo hrozne pekné, že to urobili. Navyše v čase, v ktorom keď Elon Musk vystrelí auto na obežnú dráhu, všetci to sledujú na mobile a nikto nemusí nikam chodiť. Práve zrážka toho, čo sa o Čechoch hovorí a toho, ako tam na nás čakali a vítali nás – to pre mňa na tom všetkom bolo to najkrajšie. Neveril by som, že aj krajina, ktorú poznáte najlepšie, vás dokáže tak prekvapiť. Na cestách sa to stáva stále – niekam dorazíte, máte svoje predstavy, ale ono je to potom celé inak. Tak si poviete: Aha, to som nečakal. Ale nečakáte, že sa vám to stane doma.
Vaše filmy boli úspešné. Človek by čakal, že ste musel zarobiť veľa peňazí, ale ako ste v jednom rozhovore spomínal, ste na nule a nebyť prednášok, tak dokonca v mínuse.
Filmy ma neživili nikdy – ani teraz, keď sú úspešné. Mám to tak nastavené schválne, inak by som musel podstúpiť práva Slovenskej televízii a to jednoducho nechcem. Potom už by som sa musel na všetko pýtať – aj na to, či môžem urobiť trabant hru. Takže oni sú koproducent diela a ja mám nárok na podiel zo zisku, ktorý ale v podstate žiadny nie je. To by na film muselo prísť 700 tisíc ľudí a nie 70-tisíc. Takže ma živia prednášky a e-shop je taký milý bonus.
Nenapadlo vás ísť s filmami do zahraničia? V Česku a na Slovensku je predsa len malé publikum. Alebo myslíte, že by sa stratili v preklade?
My sme to samozrejme v zahraničí skúšali. Ale stratilo sa to v preklade už v Poľsku. Pekne to vysvetľuje náš producent svojou tradičnou otázkou: „Pozerali by ste sa na takýto film v Lotyštine?“ Len naozaj veľký zahraničný fanúšik, ktorého tento žáner extrémne zaujíma, by bol ochotný ho sledovať v češtine. Na film v angličtine sa ľudia pozrú, ale čím je jazyk minoritnejší, tým je šanca menšia.
Kde ste to napríklad skúšali?
Veľakrát napríklad v Nemecku, ale vzdali sme to. Keď sme brali prvých Poliakov, tak sme dúfali, že sa nám podarí poľská distribúcia. Ale to by film musel byť poľský. Aj teraz na Slovensku urobil Marek, ktorý s nami jazdí na Jawe, sólovú výpravu na pionieroch. A mal lepšie čísla než my. Pretože Slováci idú radšej na slovenský film než na český. Na ten idú síce tiež, ale nie až tak. Slováci sú takí rozkošní nacionalisti, čo zase my Česi nie sme. A to už sme zase pri tom. Podľa mňa by sme nemali ísť do extrému – v národovosti na úroveň Poliakov a v namachrovanosti na úroveň Američanov … Ale mohli by sme trošku pridať.
Čo sa týka zahraničnej distribúcie – nemali by ste väčšie šance v krajinách, po ktorých ste cestovali? Tam ste občas boli veľkou atrakciou, koľkokrát ste sa objavili aj v tlači.
Určite, aj preto teraz napríklad riešime Indiu. Indovia by podľa našich reakcií mohli byť zvedaví na to, ako Česi idú po Indii. Ale tým je z toho vlastne úplne iný film.
Jasne, iný žáner, ale fungovať by mohol.
Určite. Zároveň to bude zase zaujímavé len pre Indov, ale už nie pre Američanov alebo Nemcov. Rovnako tak by Južná Amerika mohla zaujímať Brazílčana, lenže distribučné veci nie sú sranda.
Z poslednej výpravy ste mali 600 hodín materiálu. Nedokážem si predstaviť to strihať.
Neexistuje nikto, kto by videl všetok ten materiál. Ani náš kameraman, pretože niečo točil niekto iný, niečo palubné kamery. Ide to cez niekoľko ľudí, ktorí vyberali a vyberali. A nám nezostáva než dúfať, že sa cestou cez tých pár sít nestratí nič zásadné. Práve teraz naposledy nám prišlo, že nejaký materiál chýba. Divili sme sa, že by nebol natočený. Až potom sme zistili, že sa zle načítal jeden disk. Našťastie nám vo filme nechýbal a v seriáli už je.
Trabanta Egu pomenovala vaša dcéra, bolo to jej prvé slovo. Čo trabant Babu?
To je tiež jej slovo. Keď sme išli do Afriky, hovorila pieskovisku babu, pretože sa tam chodilo s bábovkovými formičkami. A potom sme zistili, že Babu je v Afrike celkom časté meno. Volal sa tak aj policajt, ktorý nám dával pokutu. Keď potom mala pomenovať Jawu, už jej bolo päť, už o tom premýšľala a vymýšľala blbosti. Tak sme ju pomenovali po nej, Anežka.
Poďme k vášmu e-shopu – kedy vás napadlo si ho založiť?
Tak nejako nám to vyplynulo. Už keď sme predávali DVDčka s Afrikou, urobili sme si taký ultra jednoduchý e-shop. Teda on to nebol úplne e-shop.
Skôr formulár?
Presne tak. Formulár, ktorý mi akurát poslal e-mail, že si niekto niečo objednal. Potom sme ale mali merchu čím ďalej viac a ľudia sa po ňom aj viac pýtali. Tak sme sa rozhodli, že to posunieme ďalej. Potrebovali sme e-shop preklopiť do niečoho zmysluplného. Je to rovnaké, ako keď sme medzi Afrikou a Južnou Amerikou prešli na profíka kameramana. Zdendo má kameru vyštudovanú a je to niečo iné, ako keď točil môj kamarát sociológ, s ktorým sme robili amatérske filmy. To sú také tie skoky, kedy sa musí časť projektu profesionalizovať a postaviť na naozajstných základoch.
Uvažovali ste o individuálnom riešení e-shopu?
Nie. Tým, že je nás na to päť a pol, chceli sme jednoduchú platformu.
Prečo ste si vybrali Shoptet?
Pozeral som aj na iné riešenia, ale u Shoptetu sa mi páčilo rozhranie a tiež ma zaujalo, ako príjemne sa obsluhuje. Snáď u ničoho sme nepotrebovali podporu, pretože nám bolo všetko viac-menej jasné. Je sympatické, že sa v tom človek vyzná, bez toho by to bol nejaký profík.
Kto e-shop staval?
Ja, ale teraz sa mi o neho stará mama. Bez nej by som bol … Stará sa o všetko papierovanie, pretože to úplne nenávidím.
Posiela aj balíky?
Skôr ich posielala, ale ako sa zväčšili objemy, zvolili sme inú cestu. Máme na to firmu, ktorá nám kedysi posielala veci z crowdfundingových kampaní.
Už ste verejne prezradili, že vaše cestovanie s trabantmi teraz končí.
Je to tak – a to z dvoch dôvodov. Jeden je náš emočný – je to stále to isté dokola a my už potrebujeme robiť niečo iné. Aj za tú cenu, že to nebude tak úspešné. Od určitého okamihu chápem kapely, ktoré skončia a potom sa dajú dokopy. A verím im, že to nie je marketingový kalkul. Človek sa proste v určitú chvíľu dostane do stavu, kedy už si nie je istý, či to robí preto, že to baví jeho, alebo že to baví fanúšikov. A vo chvíli, keď sa pokúsi ísť trochu inam, ľudia začnú fňukať, že to nie je ono. Ale my sme sa dostali do pozície, že to chceme robiť inak. Druhá vec je, že chceme projekt ukončiť vo chvíli, kedy je na vrchole a nechať v ľuďoch ten dobrý pocit. Nečakať, až začne upadať. Ale nie je to o tom, že by sme odchádzali, proste sme sa to rozhodli ukončiť a sami nevieme, či sa Trabant ešte niekedy vráti. Teraz ale chceme jazdiť iným autom, inak a inam.
Už viete, kedy niečo bude?
Začneme na tom pracovať tento rok, takže budúci rok by to mohlo byť. Nechcem urobiť rovnakú chybu ako medzi Južnou Amerikou a Austráliou, kedy som nenechal medzi cestami žiadnu pauzu. To bolo šialenstvo. Ale myslím, že to máme vážne dobre vymyslené. A mám radosť, že zatiaľ nikoho nenapadlo, o čo ide. Na druhú stranu je vtipné, že ľudia tipujú veci, ktoré by nám prišli strašne nudné a im by asi stačili. Trebárs že pôjdeme Ladou nivou alebo Velorexom. V tom by ale nebol žiadny posun. Už sa na to fakt teším.
Prečítajte si aj 2. diel rozhovoru s Danom Přibáňom.
Napísať komentár