Liehovar Žufánek oslávil 20. narodeniny a hoci dnes patrí k najväčším českým lovebrandom a jeho fľaše stretnete aj v tých najlepších baroch v Singapure alebo Austrálii, začiatky mali veľa krušné. Dvanásť rokov sa rodina Žufánkovcov pohybovala na hranici bytia a nebytia.
„Od samého začiatku sme stavili na to, že nesmieme nič pokaziť. Že nesmieme uhnúť z nastaveného cieľa. A to aj vo chvíli, keď bolo fakt zlé obdobie. Takže sme naozaj poctivo 12 rokov dúfali, že sa niečo zmení,“ spomína dnes Martin Žufánek.
Zlom prišiel v roku 2012 s metanolovou aférou, pri ktorej zomrelo 50 ľudí a desiatky ďalších vyviazli s vážne poškodeným zdravím. Celá naša spoločnosť si vtedy uvedomila, že metanol môže zabíjať a že by sa alkohol nemal kupovať od neznámeho zdroja. Práve táto tragédia pomohla slušným liehovarom vrátane Žufánka.
Dnes nemá Žufánkova slivovica v Česku konkurenciu, absint je považovaný za jeden z najlepších na svete a limitované edície ginu sa v e-shope vypredávajú behom pár minút. Mimochodom, keď si Martin Žufánek zabudol odložiť jednu fľašu limitky OMFG, ktorú v roku 2014 predával za 420 Kč (približne 16 eur), nezostalo mu nič iné, než si ju od jedného zákazníka kúpiť naspäť za 35 000 Kč (približne 1 355 eur). „Na jednej strane som bol nas*ný, ale na druhej som mal radosť, ako si za pár rokov naša značka dokázala vydobyť také postavenie a ako naše produkty získavajú na cene,“ hovorí. Viac už v našom rozhovore.
Prvých 12 rokov sa váš rodinný liehovar pohyboval na hranici bytia a nebytia. Vtedy ste riešili, či si môžete kúpiť topánky za pár stoviek. Ako to vašu značku ovplyvnilo? Keď človek uspeje na prvú dobrú, je to predsa len iné, ako keď si to musí vybojovať.
My sme od samého začiatku stavili na to, že nesmieme nič pokaziť. Že nesmieme uhnúť z nastaveného cieľa. A to aj vo chvíli, keď bolo fakt zlé obdobie a človek zvažoval, či naozaj miesto prírodných destilátov radšej nevyrábať nejaké rezané destiláty alebo sprostosti typu tuzemák. Ale ja som v tomto taký skaut a dá sa povedať, že to má v povahe celá rodina. Samotného ma veľmi ovplyvnila tvorba Jaroslava Foglara a Rýchlych šípov, nemám rád, keď sa niečo „skracuje“ a nerobí sa to poriadne. Takže sme naozaj poctivo 12 rokov dúfali, že sa niečo zmení. Keby sme počas tej doby z nedočkavosti, ako na seba firma nezarába, začali robiť nejaké nezmysly, som presvedčený, že by nás to zomlelo a že by si na nás dnes nikto nespomenul. Keby sme si po pár rokoch výroby slivovice povedali – ach jaj, toto sa nedarí, poďme urobiť fľašu za sedemdesiat korún (približne 3 eurá), poďme toho sekať kamióny, tak by sme dnes boli v riti.
Ale vy ste jednoducho vydržali.
A v tom to celé bolo. Ale mali sme to jednoduchšie v tom, že naša firma je len rodinná a nemuseli sme živiť desiatky zamestnancov alebo mať úvery. Takže sme stále držali a hovorili si, že sa to raz zlomiť musí. A nakoniec sa to zlomilo.
Zlom prišiel až s metanolovou aférou. Ako si myslíte, že by to s vašou značkou dopadlo, keby sa nestala? Pohybovať sa na hranici bytia a nebytia nejde vydržať večne.
Ten zlom bol vážne obrovský, pretože bol celospoločenský, celorepublikový. Nebyť metanolovej aféry, tak tu dneska najskôr ani nerobíme rozhovor. Vtedy si všetci uvedomili, že metanol a alkohol pochádzajúci z akéhokoľvek zdroja, o ktorom vôbec nič neviete, vás môže zabiť. To nie je, ako keď si kúpite zlý burčiak, po ktorom sa akurát viete čo. U alkoholu si skrátka musíte strážiť, kto ho vyrobil.
A to vtedy nikto neriešil.
Presne tak. Ľudia na to neboli zvyknutí a nechceli kupovať fľašu za 500 Kč (približne 19 eur). Keby ste pred desiatimi rokmi ktorémukoľvek výrobcovi českého alkoholu povedali, že budú zákazníci kupovať český gin OMFG za 1 000 Kč (približne 38 eur) pollitrovú fľašu, tak by sa smial, až by sa za brucho chytal. Je to jednoducho neuveriteľné. Podobná vec sa stala zhruba pred dvadsiatimi rokmi v Rakúsku s vínami. Pár podvodníkov pridávalo do vín nemrznúcu zmes a bol z toho obrovský škandál, ktorý takmer zničil celé rakúske vinárstvo. Na celý rok urobili lockdown výroby vína, prišla veľká očista a dnes si všetci vychvaľujú rakúsky rizling aj vlašáky. Niekedy je jednoducho potrebná nejaká pohroma, aby sa všetko vyčistilo.
V začiatkoch firmy ste sa ujali role obchoďáka a obchádzali bary. Sám ale hovoríte, že ste introvert. Asi to pre vás muselo byť náročné.
Úplne úprimne to pre mňa bolo to najhoršie. My sme veľmi introvertná firma, aj z toho dôvodu si napríklad nedokážeme predstaviť, že by sme tu robili nejaké exkurzie alebo návštevy. Ja som na začiatku trpel ako kôň. Nedokázal som hovoriť, zadrhával sa, klopil zrak – také tie klasické príznaky. Ale keď si poviete, že musíte, tak proste musíte. Inak by sme nepredali ani fľašu. Moji bratia sú na tom ešte horšie, preto ich dodnes málokto pozná. Nemajú žiadne mediálne výstupy, čo sa týka časopisov alebo rozhovorov, nám to jednoducho nerobí dobre.
Takže to na vás proste zostalo?
Úlohy sme si rozdelili tak nejako prirodzene. Prostredný brat šiel do expedície, najmladší zase do pálenice a na mňa zostal predaj, marketing a všetko ostatné. Ale našťastie som sa už za tých 20 rokov trochu obrnil a nerobí mi to taký problém ako na začiatku.
Keby ste si mohol vybrať akúkoľvek osobu na svete – s kým by ste si sadol za stôl a ochutnal váš absint?
S Van Goghom a Hemingwayom.
Myslíte, že Hemingway bol na absint?
On bol extrémne absintový chlastometer a v podstate vymyslel jeden absintový kokteil, Death in the Afternoon. Ten spočíva v tom, že Hemingwayovi prišlo ľúto riediť kvalitný absint obyčajnou vodou, takže ho začal riediť šampanským. Aj Van Gogh pil veľa absintu, podobne ako Rimbaud a veľa prekliatych básnikov. Ale u týchto dvoch by som fakt chcel vidieť ich výrazy, keby sa napili nášho absintu.
Od začiatku bolo vašou stratégiou dostať sa do najlepších barov a reštaurácií. Na ktorý bar vo svojom portfóliu ste najviac „pyšný“?
Som hrdý na všetky a som fakt rád, že sa nám v Českej republike podarilo dostať skoro do každého baru. To nám dlhú dobu závideli všetci výrobcovia alkoholu. Ale my sme od samého začiatku cielene vynechali predaj cez supermarkety. Nikdy som nechcel, aby o našej fľaši rozhodovalo to, či je alebo nie je v akcii. Než ju ponúkať so zľavou, to by som ju radšej vypil. Povedali sme si, že kvalitný produkt je záležitosťou barov. Keď prídete do baru a objednáte si kokteil, nikdy vám ho nenamiešajú z tuzemáku, nikdy nepoužijú zlú surovinu. Bary sú výkladnou skriňou alkoholu a predtým nebývali dobre zásobené českým alkoholom. Našli ste tam svätý základ typu becherovka a ďalšie 2, 3 alkoholy. Viac nič. Navyše v pražských baroch bolo pred 20 rokmi nemysliteľné, aby ste si v nich objednali slivovicu. Tá mala stigmu dedinského chľastu, ktorý pijú dedovia. Všetci by si o vás mysleli, že ste prosté dievča z dediny. Sme veľmi radi, že sa nám tento predsudok podarilo zvrátiť. A bez srandy – to, čo sme na českom trhu dokázali urobiť s ovocnými pálenkami, nemá obdobu a nepodarilo sa to žiadnemu inému výrobcovi ovocných páleniek. Ani tým, ktorí sú tu viac ako 100 rokov.
Keď ste so svojou mamičkou šli do Singapuru a ona tam v bare uvidela vašu fľašu, rozplakala sa. Musí to byť zvláštne, vidieť na druhom konci sveta niečo, čo ste vyrobili. Aké pocity mávate v tejto chvíli vy?
Niekto by si mohol myslieť, že už som si na to zvykol, ale aj ma to stále emočne rajcuje. A stále je to šokujúce. Pochádzame z dediny s 800 obyvateľmi, sídlime kúsok od slovenských hraníc, čo je z pohľadu väčšiny republiky na konci sveta, a na trhu sme v úvodzovkách len 20 rokov. Keď si vezmete, čo jedna taká rodina za tak krátku dobu dokázala … A je to všetko len vďaka tomu, že nie sme kreténi a že sme za tých 20 rokov naozaj nikdy neustúpili z našej cesty a kvality. Sám nie som priaznivcom toho, aby sa výrobca čohokoľvek snažil zavďačiť všetkým. Nemám rád, keď výrobcovia hovoria, že chcú mať z každého človeka svojho zákazníka.
Pritom to robí úplná väčšina výrobcov.
A to je podľa mňa jedna z najväčších chýb. Vezmite si napríklad Apple. Tam si nekúpite telefón od 2 do 50 000 Kč (77 – 1 900 eur) ako to býva u Androidov. Je to výrobca, u ktorého sa automaticky počíta s tým, že má kvalitné, ale drahé produkty. Tiež je to dnes jediný výrobca, ktorý na predaji telefónov zarába. Je to jednoduché – nesmiete uhnúť z vášho cieľa. Celé to hovorím preto, lebo nás by nikdy nenapadlo robiť päť druhov slivovice, ako to robia ostatné firmy. My máme jednu jedinú slivovicu a cez to nejde vlak. Keby sme predávali slivovicu za 109, 209, 309, 409 a 509 Kč, zákazník by z toho bol akurát zmätený. Takže za mňa – nerobiť varianty, mať jednu špičkovú kvalitu a nedrobiť ju pre všetkých zákazníkov. To je niečo, na čo teraz po strašne dlhom čase prichádzajú aj ostatní výrobcovia.
E-shop máte na doméne lepsinalada. Ako vás to napadlo?
Toto asi málokto vie, ale dávno pred našim e-shopom sme mali e-shop Goodmood, v ktorom sme predávali české absinty do Ameriky. Vtedy sme ešte nedestilovali svoj vlastný. Potom sme ale tento e-shop zrušili a urobili namiesto neho e-shop pre českých zákazníkov. Povedali sme si, že preložíme názov pôvodného amerického e-shopu a urobíme dobrá nálada. Brat ale prišiel s tým, že dobrá nálada nestačí a že budeme robiť lepšiu náladu.
Na Shoptet ste prešli z vlastného riešenia. Prečo?
Vlastné riešenie sme mali dlho, zhruba 10 rokov. A keby sme žili v normálnom štáte, v ktorom sa desaťkrát ročne nemenia podmienky, čo sa týka zákonov, vydržalo by nám zrejme aj dlhšie. Ale je tu strašný chaos a neporiadok. Nikdy neviete, čo príde. Ako keď sme sa vlani 31. 12. zo dňa na deň dozvedeli, aká bude spotrebná daň. Prostredie je tu tak strašne nestabilné, že sme na našom riešení museli stále niečo doprogramovať. A asi sami tušíte, ako to chodí s programátormi. Zadáte im požiadavku a oni vám povedia, že to bude za mesiac, za dva. Stojí to potom veľa času, nervov a peňazí … Dodnes si spomínam, ako nám na prelome novembra a decembra 2017 pod náporom zákazníkov úplne skolaboval eshop. Naviac nevedel zásadné veci typu nastavenie a stráženie skladových zásob.
To musel byť problém hlavne pri predaji limitek, nie?
Presne tak. Keď išlo do predaja OMFG, musel som pri tom fyzicky sedieť, počítať objednávky, a keď som videl, že je vypredané, ručne to stopnúť. V tú chvíľu som si povedal – ok, tak na toto kašlem. Hneď som sa začal pátrať po krabicovom riešení. Mal som plno práce a chcel starosť o e-shop prenechať niekomu, kto sa tým živí.
Migráciu ste stihli za 3 dni, čo je slušný výkon. Zvládli ste to sám alebo vám niekto pomáhal?
Nene, všetko som to prenášal ja. Našťastie nemáme veľa produktov, je ich okolo päťdesiat. Takže som prerobil a orezal fotky, vymyslel nové popisy a samozrejme pošéfoval aj také veci ako redirekty, aby sme zachovali štruktúru adries. Presun bol tak neuveriteľne hladký a plynulý, že nám objednávky od prvého týždňa slušne rástli a dnes sme na trojnásobku toho, čo sme robili na vlastnom riešení.
Čo myslíte, že v tejto súvislosti urobilo najviac?
Asi priechod košíkom, ktorý je teraz pre zákazníka ďaleko jednoduchší. Všetko je to o pohodlnosti – ľudia sú dnes tak pohodlné beštie, že to, čo im nenaservírujete na 2, 3 kliky, nechcú. A pomáhajú aj také funkcie ako je napríklad strážny pes, vďaka ktorému zákazníci nemusia kontrolovať, či niečo je alebo nie je skladom.
Ako sa vám so Shoptetom pracuje?
Veľmi dobre. Od tej doby, čo máme Shoptet, nemusím nič riešiť. Všetko je automatizované, takže sa len párkrát denne pozriem do administrácie. Ľuďom chodia automatické potvrdenia objednávky, automatické e-maily o tom, že sa tovar pripravuje aj expeduje. Všetko funguje presne tak, ako má. Práve preto sme prešli a preto sme tak spokojní.
Z vašej firmy ste vybudovali lovebrand, čo sa podarí málokomu. Navyše 20 rokov je v tejto disciplíne krátky čas. Čo boli hlavné dôvody toho, že sa vám to podarilo?
Hlavným dôvodom bolo to, že sme neuhli z našej cesty. A čo bolo tiež zásadné, že prvých desať rokov som každú našu fľašu do barov a reštaurácií doručil ja. Štyri dni v týždni som jazdil Fordom Transit po republike a všetko rozvážal. V gastro zariadeniach som bol v podstate nonstop. Keď máte osobný vzťah s barmanom, je to úplne iné, ako keď tam príde nejaký obchodník s tabuľkou a rieši len to, čo by ste mali objednať. Tohto obchodníka za mesiac vyhodia, namiesto neho potom dorazí iný a takto sa to točí stále dokola. Keď potom do baru príde zákazník a povie: Niečo mi nalejte, nalejú mu našu slivovicu a rovno mu povedia aj všetko o nás, pretože poznajú celý príbeh, ktorý za tým stojí. A to je u toho alkoholu esenciálne – zákazník sa rád dozvie, kto ho vyrobil, odkiaľ je, kde má sady … Aj toto bolo súčasťou toho, že sa z našej značky stal lovebrand a že sa dnes na alko serveroch predávajú naše fľaše za tak neuveriteľné čiastky.
Deväťdesiat percent vašej produkcie sú slivovica a hruškovica. Vďaka nim sa, ako hovoríte, môžete venovať svojim „úchylkám“. Na ktorú limitku ste najviac hrdý?
Tyjo, to je ťažká otázka. Všetky limitky sú extrémne zábavné, inak by som ich nerobil. Nedokážem povedať, na ktorú som najviac hrdý, ale veľmi rád som napríklad za našu prvú oskerušovicu, ktorú sme predstavili pred dvoma rokmi z našej panenskej úrody. Zákazníci nemali problém minúť za pollitrovú fľašu 6 tisíc Kč a vypredala sa behom chvíle. To je neuveriteľné, pretože keď dodnes prídete na Moravu, kúpite tu liter slivovice bez dokladu za 300 Kč (približne 12 eur) a liter oskeruši napríklad za 900 Kč (približne 35 eur). V podstate každá limitka, ktorú vyrobíme, ma prekvapí a mám z nej fakt veľkú radosť.
Zaujala ma historka s limitkou OMFG 2014, keď vám v archíve ostali len dve fľaše, ale pretože ste traja bratia, potreboval ste tri. A tak ste ju zohnali cez inzerát za 35 tisíc. Aký to bol pocit, kupovať si takto draho naspäť vlastnú fľašu?
Mne sa to deje celkom pravidelne. Nechcem, aby som znel ako kretén, ale robím to hlavne pre ľudí a keď vydáme nejakú limitku, tak proste predávam, predávam a zrazu zistím, že som si pre seba zabudol niečo odložiť. A to bol aj prípad OMFG 2014, kedy som zistil, že mám už len dve fľaše. Na Twitteri mi niekto ponúkol, že mi predá OMFG 2014 a 2015, tak som ich kúpil naspäť za 35 000 Kč (približne 1 355 eur). Na jednu stranu som bol nas*ný, pretože som ich tomu človeku vtedy predal za 420 Kč (približne 16 eur). Ale na druhú stranu som mal radosť, ako si za pár rokov naša značka dokázala vydobyť také postavenie a ako naše produkty získavajú na cene. A to sa celkom úprimne zatiaľ nepodarilo žiadnej inej českej značke alkoholu. Čo si budeme hovoriť, nikto nechce kupovať tridsaťročnú becherovku za 30 tisíc korún (približne 1 160 eur) a kupovať 6 rokov starý gin za desiatky tisíc je dosť neuveriteľné. To mi robí fakt veľkú radosť, ale nie, keď to kupujem ja. (Smiech)
Napísať komentár